Anna Mária Beňová / Je stratená / kurátor: Matúš Novosad / Photoport / Bratislava /
6.8.2021 - 2.9.2021

   Výstava Anny Márie Beňovej, Je stratená v galérii Photoport (2021) je jej prvou samostatnou výstavou. Hned’ na tomto pomyselnom začiatku si dovolila začať akýmsi pádom či nedostatkom a zároveň zmeniť jazyk ktorým ju mnohý poznajú. Oproti jej minulej tvorbe sú to diela omnoho menej sa zapájajúce v symbolickom priestore. Odvracajú pozornosť od znakov ku štruktúre procesu maľby v čase diela (tzv. maľovanie).

   Môžeme pozorovať niekoľko typov symbolických neprítomností v rovine kozistencie maľby. Je to neistota ohľadom dokončenosti vznikajúca pozastavením maľovania v nepredpokladateľnej chvíli. Táto chvíľa je analogická tomu, ako AMB získavala fotografické predlohy ku svojím maľbám. Zádovážila si fotopascu, ktorá zachytávala ju a modelku, pričom nikdy nevedeli kedy ku odfotografovaniu dôjde. Neistota chvíle zachytenia je maliarskou kvalitou nech by zobrazené bolo hocijako jasné.

Nepredpokladateľná chvíla zastavenia maľovania potom spätne vrhá jas na štruktúru ťahov, skladobnosť teda na predpoklady konvencie.

   Druhým typom neprítomnosti je na tých najlepších obrazoch ich hluché znenie. Počujeme neprítomnosť ozveny, prázdnu ozvenu. Je to nedostatok symbolického v rámci symbolického, ktoré sa ihned’ preklápa v pôsobenie “ako Reál”, čo je len prezlečená metalepsa. To, či to je Reál nedokážem rozlíšiť, avšak Sontag spomína niečo také ako dejiny nevypovedateľného. Takéto pôsobenie je už vlastné kvalite abstrakcie, nech by námet akokoľvek kričal.

   Tretím typom je prítomnosť zásekov. Tie majú charakter jednak zastavenia v čase maľovania a tiež ich vieme nájsť na ploche plátna, pričom jasne určiť ich miesto je znovu neisté a značne paradoxné už pre to, že ich nazývame zásekmy, teda niečím čo oddeľuje. Avšak v tomto type “záseku” sa oddeľuje samotné pozorovanie od pozorovania, vzniká diferencia diferencie.

   Avšak AMB výstava rozrušuje ešte vôbec pred hľadaním “dejín neprítomnosti” a vlastne pred možnou pýchou ktorú nachádza Judith Butler u Žižeka ked’ hovorí o tom akoby napokon zostupoval z výšin hory a oznamoval zákon, zákon ako následok, jeho pôsobenie a to je nedostatok, kastrácia. (A v umení môžeme sledovať veľkú kastračnú líniu, v rámci ktorej predávajú muži mužom a ženy ženám, zriedkakedy do kríža typy, triky, návody ale tiež paradoxné ťažké sublimácie.)

   Pretože to čo AMB obrazy provokujú je napokon vzťah lacanovského Reálu a symbolického. Existuje debata v ktorej je neisté, či symbolické prichádza ako to, čo vyvrhuje Reál, alebo či Reál vytvára vôbec nemožnosť vypovedania v symbolickej rovine. V tomto zmysle je tak isto neisté, čo kastruje, či je to niečo ako skala Reálu alebo či to činí symbolické a teda aj spoločenské.

   Už v sérii Stratená I-IX (2020), ktorá ideovo predchádzala týmto novším maľbám nešlo ani tak o fragmentarizáciu a zvecnenie ktorému je aktérka obrazov podrobovaná zvonku ako to bolo na AMB obrazoch doteraz, ale naopak telo je tu zvyškom po pokuse o stratenie sa, o odvrátenie pohľadu (čo je maliarská operácia par excellence) ktoré končí niekde napomedzí nechopnosti “spratať svoje telo z dosahu druhých”, čím sa vystrkuje ako o to viac zraniteľné práve nedokonalým mimetizovaním (Stratená IV, IX) či vedomým mimetizovaním toho, ako pôsobí žena napomedzí viditeľnosti a neviditeľnosti, teda nahoty a stratenej nahoty; pre pohľad muža je blízka nočnému zvieraťu so svietiacimi očami, strašiacemu (kastrujúcemu) a tak obchádzanému. Stáva sa strašidelnou, len preto, že ju tak už apriori vidia. Je tu bolesť obchádzanej, ktorá napokon “chce” byť obchádzaná a bolesť ženy, ktorá chce schovať svoju bolesť (z obchádzania) a hanbu z poníženia. Jej bolesť je vidieť a tak “sa musí” strácať.

   Paradoxom dialektiky medzi Reálom a symbolickým je, že ak spojíme to že Reálno vytvára odvrhnutím (Freudove Verwerfung) symbolické a Reálno vytvára v (alebo voči) symbolickom nemožnosť vôbec vypovedať, tak ak to syntetizujeme “získame” samotnú kastráciu. Práve preto, že sa dialektika “prekonáva v syntéze”, (je preto potom možné spätne problematizovať syntézu) je napokon ťažké ju pretnúť inak ako synteticky.

   Jej prekonanie je tým, čo nevieme prekonať.

​

Matúš Novosad